BOL SOM PRESVEDČENÝ MARXISTA

            Vyrastal som v päťdesiatych rokoch v londýnskom East Ende v typickej írskej rodine. Mama bola katolíčka, otec síce vieru praktizoval, ale omnoho viac ho zaujímala politika. Bol zanieteným členom odborového zväzu a zamestnaneckej rady. Bol som najstarší zo štyroch synov a u nás doma bolo neustále počuť politické debaty.
            Mama zo mňa chcela mať kňaza, tak ako mnohé mamy v tom čase. Ale ako som dospieval, začal som mať pochybnosti vo viere, omša sa mi stávala stále viac nudnou a urobil by som čokoľvek, aby som sa jej vyhol.
            Prišli šesťdesiate roky a my, mladí, sme spochybňovali všetko – politiku, náboženstvo, morálku. Túžili sme byť slobodní, nespútaní zvyklosťami. Keď som mal sedemnásť, moja priateľka Helen otehotnela. Nemal som potrebu si ju vziať, ale videl som, že moju mamu to trápi – a tak, keď som dovŕšil devätnásť, sme sa vzali. Všimol som si, že to potešilo aj Helen, priznala, že to vlastne chcela od začiatku, a iba celý čas predstierala, že jej na tom nezáleží. (manželstvo už v tej dobe bolo nami, mladými, považované za niečo nemoderné) Keď som mal dvadsaťdva, začal som študovať filozofiu. Vtedy sa nám narodila naša druhá dcéra.
            Šesťdesiate roky boli úžasné. Úprimne sme verili, že sme súčasťou éry, ktorá zmení svet k lepšiemu. Akékoľvek pozostatky mojej katolíckej viery v tom čase zmizli vďaka štúdiu filozofie a tiež vďaka ľuďom, ktorých som stretol. Celá katedra filozofie (a v podstate väčšina humanitných fakúlt) inklinovala k marxizmu.
            V tom čase som sa dostal so IMG (International Marxist Group) – bolo skvelé patriť medzi týchto zanietených marxistov. Často sme do hlbokej noci viedli diskusie o tom, ako zmeníme svet.
            Po skončení školy som sa zamestnal v miestnej správe, kde mnohí z nás, ľavičiarov, našli prácu. Cítili sme, že tu máme skutočnú šancu dať veci do pohybu. Nemali sme však, uznávam, nijaký konkrétny vzor. Mali sme len neurčitý sen o socialistickej budúcnosti.
            Môj život takto pokračoval ešte asi desať rokov. Dokonca aj keď sa Margaret Thacherová dostala k moci, veci sa príliš nezmenili. Skutočný umieračik ľavice prišiel až pádom berlínskeho múru, rozpadom komunizmu v sovietskom bloku a vzostupom Tonyho Blaira. Aj som sa snažil pochopiť, čo sa stalo, keď toľko ľudí odmietlo to, čo pre nás bolo základným presvedčením. Šlo to ale ťažko a ja som sa dostal z pocitu absolútnej istoty do stavu úplného zmätku.
            V tom čase som sa už blížil k štyridsiatke. Moje deti dospievali. K viere sme ich neviedli, preto bolo pre nás prekvapením, že staršia dcéra si našla Andrewa, praktizujúceho katolíka a začala s ním chodievať do kostola.
            Andrewova prítomnosť v rodine spôsobila, že som si nevdojak začal uvedomovať svoju katolícku minulosť. Vyvrcholením toho bolo, keď sme celá rodina odcestovali na dovolenku do Grécka. Adrew šiel s nami. V jeden deň sme večerali v taverne na pláži. Andrew a ja sme sa rozprávali o viere. Ja som sa chcel trochu predviesť. On bol mladý muž so svojou jednoduchou vierou. Ja vyštudovaný filozof so životnou skúsenosťou, vytrénovaný mnohými debatami. Nemal som problém pokoriť ho v jeho presvedčení. Aspoň som si to myslel.
            Zakrátko som ten rozhovor pustil z hlavy. O dva dni som vyrazil sám na výlet na neďaleký kopec, na vrchole ktorého stál ortodoxný kláštor. Po návrate na pláž som začal čítať knihu o dejinách Balkánu. Dostal som sa k veľmi znepokojujúcej pasáži, ktorá hovorila o vyvraždení 30 tisíc kresťanov Turkami. Preniklo ma zlo tejto dávnej udalosti. Začal som sa cítiť zvláštne a zmocnil sa ma pocit márnosti života. Bolo to dosť desivé. Spätne som pozeral na svoj život a jeho bezvýznamnosť. Pochyboval som, či môj život má vôbec zmysel.
            Ďalšia vec, ktorú som zistil, bola, že som stratil zrak. Neviem, ako dlho to trvalo. Či pár sekúnd alebo minút. Ale pocítil som pri tom prítomnosť Boha. Bez slov som pocítil, ako mi predstavil lásku, ktorou drží celý vesmír a ktorá je zároveň zmyslom môjho života.
            Keď som sa prebral z tohto zvláštneho stavu, bol som otrasený. Rozumom som celú udalosť chcel odmietnuť. Bol som predsa dvadsať rokov marxistom s hlboko zakoreneným postojom a nebolo ľahké hodiť to len tak za hlavu. Nebol som si istý, či to celé nebola iba halucinácia alebo či to nesúviselo so stresom. Neodvážil som sa o tom nikomu povedať, aby si nemysleli, že som sa zbláznil.
            V najbližších mesiacoch som opätovne uvažoval nad tým, čo som zažil. A hoci som logicky uvažujúci a racionálny človek, dospel som k presvedčeniu, že to, čo sa mi stalo, bolo skutočné a že nadprirodzeno jestvuje. Nebol som si však ešte istý, čo s týmto poznaním urobím.
            O nejaký čas - boli Vianoce - som si v kuchyni pripravoval čaj, keď som zrazu nadobudol presvedčenie, že musím ísť na omšu. Moja manželka bola v šoku, keďže nemala poňatia o vnútorných zápasoch, ktorými som prechádzal. Bál som sa, že by ma vysmiali, keby som o tom niekomu povedal – tak, ako by som sa kedysi vysmial iným aj ja.
            Prítomnosť na svätej omši bola pre mňa vzrušujúcim okamihom. Všetko bolo iné, ako som si z detstva pamätal. Obrad bol v angličtine, nepoznal som odpovede veriacich. Omšu celebroval nigérijský kňaz. Navždy si budem pamätať okamih, keď začal čítať evanjelium. Nevnímal som z neho ani slovo, len som cítil, akoby sa odpredu, kde stál kňaz, začal valiť na mňa prúd milosti a pretekať cezo mňa. Začal som plakať, pretože som pochopil, že som opäť „doma“.
            Manželka, keď som sa vrátil domov, si myslela, že som sa zrútil. V skutočnosti sme kvôli môjmu obráteniu prežili ťažké časy, ale duchovná stránka nášho manželstva sa posilnila, obohatila, prehĺbila.
            Pre mňa bolo náročné previesť vieru do praxe. Najťažšie to bolo práve v práci. Pracoval som totiž ako politický poradca v miestnej správe a ťažisko mojej práce spočívalo v presadzovaní svojho kandidáta a hľadaní spôsobu, ako zničiť reputáciu oponentov. Nie raz som bol vyzvaný robiť alebo povedať veci, ktoré som ako kresťan považoval za morálne nesprávne. Až som dospel do stavu, že som pochopil, že svoju prácu musím opustiť.
            Len som si nebol istý, kde sa mám zamestnať. Vtedy som si neočakávane všimol ponuku na miesto správcu diecézneho seminára. Ponúkaný plat bol omnoho nižší ako som mal dovtedy a vážne by ovplyvnil výšku môjho dôchodku. Ale v okamihu, ako som ten inzerát zbadal, vedel som, že je to práca pre mňa.
            Táto práca je náročná. Nie však v klasickom zmysle slova. Skôr v tom, že sa už nemôžem toľko spoliehať na seba, stále viac si uvedomujem, že moja práca je o dôvere v Boha a o spolupráci s ním.
            Život, o ktorom som pred rokmi uvažoval v Grécku ako o bezvýznamnom, sa pre mňa stal jedným neuveriteľným dobrodružstvom.

(svedectvo Geralda Dalyho, Goodnews Magazine)